sobota, 3. novembra 2012

Rozhovor s Michaelou Vysloužilovou


V súčasnosti, mnohí z nás píšu a pokúšajú sa napísať rozsiahlejšie dielo ako len krátku poviedku. Niektorí už sú vo fáze editácie, iní píšu ako o dušu aby sa do tejto fázy mohli dostať. Na Slovensku máme dobrých aj menej dobrých autorov, po ktorých knihách siahneme. Ale čo s ľuďmi, ktorí sa snažia, aby ich diela boli publikované a tak prístupné aj verejnosti? Osobne poznám nejednu talentovanú dievčinu, ktorá písať jednoznačne vie, tak prečo o nich nikto nevie, alebo vie iba veľmi malá skupinka ľudí? To je otázka, ktorú tu nebudem rozoberať, lebo na to by som potrebovala samostatný článok. Niektorí ste už počuli o mladej dievčine, ktorá sa pustila do fantasy príbehu, ktorý podľa mňa by mal dostať viac pozornosti a mala by sa dostať do povedomia čo najviac ľuďom. Hovorím o Michaela Vysloužilovej, ktorá píše sériu Nemŕtvi, kde prvá časť sa volá Kameň večnosti. Miška prijala moju ponuku na rozhovor, kde sa dozviete nejaké tie veci o nej, o prvej časti Nemŕtvych ako aj o sérii samotnej. Tak vás už nebudem zdržovať, prečítajte si rozhovor :)

1. Ahoj, ďakujem, že si prijala pozvanie na rozhovor. Kameň večnosti si už našiel niekoľko fanúšikov. Povieš nám, na čo sa môžeme tešiť v prvej časti série Nemŕtvi?
Tak v prvom rade ja ďakujem za pozvanie, Sue. Úvodná časť série privádza čitateľov do jedného nemenované mestečka v Kalifornii, kde sa stretávame s šestnásťročnou Carry, ktorá nie je tak celkom človek. Po nociach loví démonov a cez deň sa hrá na obyčajnú študentku, neustále sa sťažuje na svoj nudný stereotypný život, až kým sa jej doň nenabúrajú tri takmer-bosorky. Svet mágie a zabíjania pre ňu nie je nový, ale s čím skúseností nemá, je interakcia s ostatnými ľuďmi. A zatiaľ čo sa s novými komplickami snaží zachrániť svet pred apokalypsou, musí Carry zvádzať aj súkromný boj, v ktorom proti sebe stoja na jednej strane jej neobľuba v ľudskej spoločnosti a zároveň túžba konečne niekam zapadnúť.

2. Rôzni autori majú rôzny pohľad na upírov. Akí sú tí tvoji?
Ak ide o predstavu, ktorú preferujem ja osobne, tak to bude tá tradičnejšia – drakulovská. Prespávanie v rakvách či premena na netopiera mi síce prídu zábavné, ale klasické záležitosti ako drevené kolíky, kríže, alergia na slnko a hlavne tesáky sú tými hlavnými znakmi, ktoré ma na upírskej literatúre vždy potešia. Preto som tieto znaky použila i pri svojich upíroch s niekoľkými ďalšími úpravami, ktoré mi tak akosi pasovali do príbehu. Ak by som ale mala rozoberať celú svoju upírsku mytológiu, nestačila by mi na to ani jedna strana, a okrem toho by som zbytočne zachádzala do deja ďalších častí a tie zatiaľ nie sú podstatné.

Existujú dve teórie, ktoré by mohli vysvetliť, kto naozaj som. Prvá tvrdí, že som polovičným upírom. Druhá prehlasuje: cvok. A hoci mám sama z času na čas sklon si tieto dve pravdepodobnosti mýliť, fakty sú občas až príliš neoblomné. Mám nadľudskú silu, vidím, počujem a cítim, čo iní nie, a predovšetkým trpím podivnou túžbou po krvi. Môj znudený stereotypný život však prudko nabral iný smer, keď moje malé tajomstvo odhalil niekto, komu by som sa s ním dobrovoľne nikdy nezverila.

Oh, a potom je tu ešte ten chlapík z mojej minulosti, ktorý sa ma snaží zabiť. Kedysi by si vystačil aj s mojím vykrvácaním na smrť, dnes sú ale jeho ciele vyššie. Chce zažiť svoje peklo na zemi a nehodlá sa vzdať, kým ho nedosiahne. Takže... Nemala by som ho zastaviť?


3. Čo ťa viedlo k napísaniu tohto diela? Chcela si vždy niečo také obsiahle napísať?
K myšlienke niečo napísať ma priviedlo predovšetkým objavenie fanfiction a následne moje odmietanie sama nejakú fanfiction vytvoriť. Pripadalo mi nemožné, aby som dokázala zachytiť správanie postáv iného autora dostatočne autenticky, preto som sa do toho nikdy nepúšťala. No prvotným impulzom, ktorý ma priviedol k skutočnému písaniu vlastného príbehu, bola moja nespokojnosť s tým, ako sa odvíjali osudy postáv v mojom obľúbenom seriály (ak to niekoho zaujíma, tak to bol seriál Buffy, premožiteľka upírov). Rozhodla som sa preto stvoriť vlastný príbeh, v ktorom by som mohla kontrolovať osudy jednotlivých hrdinov, a kde by jednoducho všetko šlo tak, ako si to ja sama predstavujem. Zrejme to bol nejaký božský komplex. Pôvodne som písala bez akéhokoľvek úmyslu dávať to niekomu čítať a rozhodne som nemala v pláne napísať román, už vôbec nie celú sériu. Chcela som len písať a písať. A to chcem v podstate stále, iba teraz sa zamýšľam aj nad tým, aký dobrý pocit by to bol, ak by to viedlo aj niekam ďalej.

4. Ako dlho sa už venuješ písaniu?
Nedokážem si vybaviť presný rok, kedy som s tým začala. Ale bude to približne šesť, možno už aj sedem rokov, odkedy potajme písaním zabíjam svoj voľný čas.

5. Ktorú zo svojich postáv máš najradšej a prečo?
To je ťažká otázka, na ktorú nemám odpoveď. Mám postavy, s ktorými sa mi píše lepšie, a ktoré mi písanie občas komplikujú, no to väčšinou vždy závisí od situácie. Avšak ja všetky postavy považujem za svoje deti. A preto ako správna matka nevie ukázať prstom na toho, ktorého má najradšej, tak ja nemôžem vyzdvihnúť ani jedného zo svojich hrdinov.

6. Kedy sa ti píše najlepšie? Máš obľúbené miesto na písanie alebo časť dňa?
Spočiatku sa mi najlepšie písalo neskoro večer či uprostred noci. A ako školopovinná som preto mohla písať iba cez víkendy. No a keďže som nikdy nebola flákač s rušným spoločenským životom, považovala som to za akýsi svoj rituál. Postupom času sa to však obrátilo a teraz píšem hlavne počas dňa, zatiaľ čo slnko svieti na oblohe. Mojím obľúbeným miestom je zase to, kde odpočíva môj počítač, pretože inde ani písať nemôžem.

7.  Kedy si začala písať?
Ako dieťa som písanie neznášala, slohy pre mňa predstavovali nočnú moru a istý čas mi ich písala aj mama. Absolútne teda netuším, ako sa vo mne tá samotná túžba písať objavila. Môj spomínaný božský komplex bol očividne silnejší než odmietavý postoj môjho podvedomia. Moje písacie obdobie sa začalo, keď som bola v deviatom ročníku na základnej, hoci moje vyjadrovacie schopnosti i gramatika boli asi tak na úrovni priemerného piataka. Až po rokoch som zistila, nakoľko mi písanie pomohlo zlepšiť sa v tejto oblasti, a tak ak by som aj v písaní nikdy nič viac nedosiahla, aspoň toto považujem za ohromný úspech.

8. Čo by si povedala čitateľom o Kameni večnosti, aby si ich naň nalákala?
Že to musia prečítať už len preto, aby to potom mohli poriadne skritizovať a ja by som sa tak už nikdy v živote nepustila do niečoho podobne hrozného? To asi nie, čo? :D

9. Pracuješ momentálne na niečom?
Už celých šesť rokov sa vŕtam v tom istom – a teda v tejto sérii. Možno to bude znieť bláznivo, ale aktuálne začínam pracovať na príprave piatej časti. Pre mňa bolo písanie vždy skôr akýmsi koníčkom než túžbou dosiahnuť konkrétny cieľ (vydanie knihy, napr.). Kým som začala svoju tvorbu zverejňovať, mala som napísané prvé dve časti (ktoré boli v tom čase jedna) a za posledné tri roky – kedy som neprestajne upravovala prvé dve časti – som dopísala tretiu a nedávno i štvrtú. Okrem tohto mám, samozrejme, rozpracovaných aj niekoľko ďalších nápadov, no tie nikdy neboli mojou prioritou.

10.  Ak by si mala charakterizovať tvoj príbeh, čo by si povedala?
Netuším, či to bol môj podvedomý zámer, alebo sa to počas písania iba akosi vyvinulo, ale práve teraz by som svoj príbeh charakterizovala ako príbeh o hľadaní svojho miesta v spoločnosti. Hlavná hrdinka je vyvrheľ – nevie, kým naozaj je, a občas má dojem, že nezapadá nikam. Ani medzi ľudí, ani medzi démonov. Je to o túžbe patriť niekam, k niekomu a o túžbe po vedomí, že na vás niekomu záleží. 

11. Pokúšala si sa prvú časť vydať?
Začala som v tomto smere podnikať isté malé krôčiky, no zatiaľ ešte nie príliš o čom hovoriť. Vidím to ale tak, že je väčšia pravdepodobnosť vydania môjho príbehu v elektronickej podobe než v tlačenej. Umrela by som šťastím, ak by som to dokázala dotlačiť do papierovej podoby, ale pravda je taká, že situácia je zložitá a môj príbeh nie je dostatočne dokonalý :P (pozn. redaktora: každý autor je prehnane kritický k svojmu dielu a myslím, že je to dobre, hoci čitatelia môžu mať iný názor :P)

12. Čo ťa okrem písania baví?
Jedinými mojimi skutočnými záľubami okrem nekonečného písania sú počítačová grafika a kódovanie stránok. Aj pri jednom, aj pri druhom sa dokážem krásne zrelaxovať, baví ma to a spoznala som sa vďaka tomu s množstvom úžasných ľudí, za ktorých som teraz vďačná. Dúfam teda, že je to niečo, čomu sa nikdy nebudem musieť obrátiť chrbtom. Potom ešte rada čítam, aj keď knižným maniakom by som sa nenazvala, a občas si rada aj niečo nakreslím.

13. Na záver by som ti znova chcela poďakovať. A posledná otázočka. Čo by si odkázala ľuďom, ktorí by chceli písať, ale nemajú odvahu sa do toho pustiť?
Nemyslím si, že človek potrebuje odvahu k tomu, aby sa pustil do písania – odvaha je skôr potrebná vtedy, ak chcete svoje písanie posunúť na vyšší level. Ale keďže v tejto oblasti sama nie som expert, nemyslím si, že môžem rozdávať akékoľvek rady. Pre mňa je najpodstatnejšie písať pre prítomnosť, nie pre to, čo môže, ale ani nemusí byť. Nepíšem s cieľom vydať knihu, ale dostať zo seba svoje myšlienky – z toho dôvodu svoje príbehy knihami radšej nenazývam. Je to moja malá filozofia, ktorá ma drží pri zemi. A preto ak narazím na prekážku, ktorá ma zhodí dolu, len sa otrasiem a pokračujem ďalej, nezdeptaná odmietnutím. Ak nedúfate, nič nestratíte, a ak sa podarí, môžete byť len a len šťastný.

Dúfam, že som vás aspoň trochu navnadila na túto sériu. Ja som mala možnosť si Kameň večnosti prečítať :) Na blogu nájdete aj moju recenziu. Držím Miške palce, aby sa jej podarilo prvú časť vydať :) Na záver tu mám pre vás krátku ukážku :)


„Č-čo od nás chceš?“ Alexandrine oči na mňa hľadeli ako na diabla. Trochu ma to rozčuľovalo. Vydesila sa príliš rýchlo a ja som ani nemala možnosť zabaviť sa.
„Len som si prišla vziať, čo mi patrí.“ Ukázala som im fľašu vo svojej ruke a usmiala sa na ne. „Aspoň vy dve by ste mali mať dosť rozumu, aby ste pochopili, že smer, ktorým sa uberáte, pre vás nie je práve ten najvýhodnejší. Takže vám dávam poslednú šancu. Vypustite z hlavy všetky myšlienky na mňa a na to, čo si myslíte, že o mne viete, a ja s radosťou spravím to isté.“
Dievčatá si medzi sebou vymenili neisté pohľady, no bola som presvedčená, že majú v pláne so mnou súhlasiť. Neboli hlúpe. Minimálne nie až také hlúpe. A okrem toho mali príliš veľký strach, aby odporovali.
„Vieš, čo je na démonoch najistejšie?“ prehovorila ku mne Carmen, keď zaujala miesto na čele ich magickej trojice.
„Že svoje vyhrážky myslia smrteľne vážne?“
„Že sa im nedá veriť. Nikdy.“
Pokrčila som ramenami. „Tiež pravda.“ Rýchlo som vyskočila na nohy a Christie s Alexandrou sebou vystrašene trhli. „Odpovedz mi na jednu vec, drahá Carmen. Prečo zo všetkých mizerných démonov pohybujúcich sa v tomto prekliatom meste, ste si vy tri čarodejnice museli vybrať práve mňa?“
„Takže nepopieraš, že si démon?“ Moja úprimnosť ju zjavne zaskočila. Jedna nula pre mňa.
„Vrhla si po mne ohnivú guľu. Nemá zmysel zatĺkať a presviedčať vás, že tie strašidlá pod vašimi posteľami nie sú skutočné.“ Položila som fľašu na stôl a prekrížila si ruky na hrudi. „Nezaujíma ma, ako si k takej schopnosti prišla. Nepotrebujem vedieť, či ste naozaj vyvolali Kruh draka alebo sa iba rady hráte, že sa vám niečo podobné podarilo. A rozhodne ma nezaujíma, čo si o mne myslíte, pokiaľ...“ Carmen zvedavo nadvihla obočie, tak som sa na okamih odmlčala. Začala som mať dojem, že moje slová jej idú jedným uchom dnu a druhým von. „Pokiaľ ste ochotné na to všetko zabudnúť.“
Cam odvážne podišla vpred, dala si ruky vbok a mierne zodvihla hlavu. Tento jej postoj som poznala. Všetci, ktorí sa s ňou nejako zaplietli, ho poznali. Ale oni neboli ja. „Nie sme tu na to, aby sme s tebou vyjednávali. Ty nám skrátka povieš, čo si zač a my zvážime ďalšie kroky.“
„Zvážite ďalšie kroky,“ zopakovala som jej slová zamyslene. „Tým máš na mysli, že spojíte hlavy dohromady a poradíte sa o tom, či ma môžete alebo nemôžete nechať nažive?“
Bola som si istá, že chcela prikývnuť, ale podvedomie jej to zakazovala. Až príliš zreteľne cítila z môjho hlasu vychádzať nebezpečenstvo. A hneď nato prišiel moment, kedy pochopila, že zábava sa práve skončila.
„Mám dojem, že tvoju inteligenciu ostatní príliš preceňujú,“ zašomrala som otrávene a Carmenino hrdlo znovu ucítilo silu môjho zovretia. Pokúsila sa mu vyhnúť, lenže až príliš neskoro si uvedomila, čo bude nasledovať. Alexandra s Christie vzápätí prekvapene zvýskli, no nedokázali sa odhodlať ma nejako zastaviť.


4 komentáre:

  1. Veľmi sympatická autorka 8)
    Určite si v budúcnosti jej knihu veľmi rada prečítam, znie zaujímavo 8)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tento rozhovor sa mi skvelo čítal a ten kúsok ma rýchlo, príliš rýchlo navnadil. BUdúcnosť čaká na túto knihu...hehé. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja som čítala aj tvoju recenziu aj na Miškin blog občas skočím a naozaj dúfam, že knihu sa jej predsa len podarí vydať. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Jéééj :D Aký super rozhovor! :D :D Ja som tiež jeden chcela, ale kto neskoro chodí, sám sebe škodí a ktovie, čo by mi na to Michelle povedala. :D Hádam sa raz aj ja jedného dočkám.
    Tí vyvolení, čo už KV čítali, ti určite držia palce, aby sa ti to podarilo vydať a ja budem medzi prvými, čo si to kúpi! Niekto by mal konečne tých trápnych slovenských autorov nakopať do zadku a ja si neviem predstaviť, kto by to dokázal lepšie ako ty so svojou sériou. :)

    OdpovedaťOdstrániť