POVIEDKOVÝ HOP: Nie tak obyčajná!

Už je to tu, Trissin veľkolepý Poviedkový hop. Ja som sa tak nadchla pre tento projekt, že som spravila z poviedky takmer román :D Just kiding! :) ale je dlhá, gratulujem každému, kto sa dostane na koniec :)

*******************************************************************

Otvorila som oči. Dýchala som prerývanie a studený pot mi stekal po tvári. Pozrela som sa na digitálne hodiny na nočnom stolíku vedľa postele. Boli presne tri hodiny nad ránom. V mysli sa mi vybavil sen, nočná mora, ktorá ma prebudila zo spánku. Opakom ruky som si zotrela z čela pot, a pomaly som sa pozviechala z postele. Po ceste do kúpeľne som vo veľkom nástennom zrkadle zazrela svoj vydesený pohľad. Čo mohol ten sen znamenať? pomyslela som si. Zahnala som túto myšlienku a vošla do kúpeľne. Chvíľku som len tupo čumela na svoj obraz v zrkadle. Opuchnuté krvavé oči boli dôkazom môjho, nie najvhodnejšieho, spánkového režimu. Noc čo noc som sa budila, pretože ma zmáhala tá istá nočná mora. 

V nej som bola na oslave narodenín svojej dobrej kamarátky. Všetko by bolo skvelé, keby sa cesta domov nepremenila na doslova boj o život. Keďže všetci zúčastnení bývali na opačnom konci mesta, vybrala som sa domov sama. Moje šťastie privolať si taxík bolo mizerné, tak som sa rozhodla, že sa prejdem. Chyba. Po asi polhodine chôdze som sa dostala k lesu, cez ktorý viedla cesta k nášmu domu. Nanešťastie, to bola jediná cesta, skôr lesný chodník, a ja som nemala na výber. Sťažka som preglgla, nadýchla sa a čo najrýchlejším krokom som sa vybrala k domu. Snažila som sa nevnímať okolité zvuky, ktoré z lesa vychádzali. Lynn, sú to len zvery, nič viac, opakovala som si stále dookola, ale nepomáhalo to. Zrýchlila som, pretože ma premkol pocit, že ma niekto sleduje. Takmer som bežala, keď ma ktosi alebo lepšie povedané čosi, zrazilo na zem. Nemohla som sa vôbec pohnúť, akási  neviditeľná ruka ma tlačila k zemi. Znemožnila mojim pľúcam prijať potrebný kyslík, aby som sa nadýchla. Chytila som si hrdlo, aby som uvoľnila zovretie, ktoré mi nedalo dýchať. Nahmatala som ruku. Bála som sa zdvihnúť zrak. Strach mi úplne zatienil myseľ a ja som len chabo bojovala o život. V temnote lesa som zazrela dve krvavočervené žiarivé oči. Spanikárila som. Moje odhodlanie bojovať sa vytratilo s tvárou bytosti, ktorá stála nado mnou a usilovala o môj život. Začula som jemné zavrčanie a stisk ruky na mojom hrdle zosilnel natoľko, že som sťažka lapala po dychu, márne sa snažiac vymaniť zo zovretia. Síl mi ubúdalo a na mňa začala prichádzať mdloba. S ledva pootvorenými očami som sledovala svojho súpera, ktorý mal očividne navrch. Moja snaha volať o pomoc uviazla v hrdle. Zo seba som vydala len akýsi zvuk podobný kvíleniu. Nastal tvoj koniec Lynn Strainová, zasipel hlas akoby z inej dimenzie a v tom okamihu som sa vždy zobudila.

Opláchla som si tvár studenou vodou a znovu som sa pozrela do zrkadla. Vrátila som sa do postele, ale už som nezaspala. O tejto nočnej more som povedala len jedinému človeku, mojej najlepšej kamarátke Jillian, ktorá, samozrejme, tomu neprikladala vyšší význam ako ďalšej z nočných môr, ktoré mávajú ľudia. Niečo vo vnútri mi našepkávalo, že to tak nie je, ale nemala som sa ani najmenšiu chuť sa s ňou hádať, dobre viem čo by mi povedala. Lynn, nebuď paranoidná. Pozeráš príliš veľa seriálov o nadprirodzených bytostiach. Myšlienka na jej blížiace sa narodeniny mi naháňala strach, väčšmi ako by som si to bola schopná pripustiť.

Hľadela som do stropu, snažiac sa na nič nemyslieť. Ako veľmi som sa snažila, moja myseľ stále mala pred sebou obraz netvora s krvavočervenými očami. Nemal žiadnu formu. Bol skôr ako obrovská čierna machuľa, ktorá má neobmedzenú silu. Jeho dotyk bol chladný, akoby pochádzal zo záhrobia. Až príliš jasne som sa vedela rozpamätať na svoje pocity zo sna, čo bolo prvé znamenie, že to niečo musí znamenať. Čokoľvek. Aj keď to bude dáka hlúposť, ale ten sen musí mať istý význam. Presne si spomínam noc, keď sa mi sníval po prvýkrát. Pripisovala som to náhlemu stresu, ktorý spôsobila smrť starkého  a smútok, ktorý zvieral moje vnútro. Po pár mesiacoch, keď som ako-tak dokázala žiť bez starkého, ktorého som zbožňovala, jediného starkého, ktorého som poznala a zrazu bol preč. Trvalo mi dlhých šesť mesiacov, kým som sa posunula vpred. Síce iba o malinký kúsok. Jillian bola už zo mňa na nervy. Nechodila som von ani som sa nestýkala s priateľmi. Nemala som chuť nikoho vidieť. Chcela som byť sama so svojím smútkom, lenže nie každý to chápal. Jillian chodila k nám každý deň, len aby vedela, či som sa neposunula o kúsok vpred. Nedalo sa to. Keď tak teraz nad tým premýšľam, správala sa sebecky, nie ako najlepšia kamarátka, ktorá vás pochopí, že ste stratili blízku osobu. Vtedy som si v duchu povedala, že nebudem počúvať nikoho a doprajem si čas, tak ako mi to povedala mama. Spravila som to aj za cenu, že by sa Jill prestala so mnou stýkať. Neprestala. Po čase si na to zvykla a ja som bola vďačná za jej spoločnosť. Prestala s rečami, prečo stále sedím doma, starkého to neoživí a podobne. Radšej sedela doma so mnou a o starkom sa zmieňovala len veľmi sporadicky, dávala si na to veľký pozor.

Vonku začalo už svitať, čo bolo dobré znamenie, aby som svoj zadok zdvihla z postele a pripravila sa do školy. Zo skrine som si vybrala džínsy a tielko s nápisom Stop and think, ktoré som dostala od Jillian na osemnáste narodeniny. Vlasy som si stiahla do úhľadného konského chvosta, na tvár dala trochu make-upu a oči zvýraznila špirálou a čiernou linkou. Spokojná sama so sebou som sa vybrala dolu do kuchyne, kde ma isto čakali raňajky, súdiac podľa vône. V rýchlosti som si vzala školskú tašku, kde bolo viac nepotrebných vecí ako vecí na vyučovanie a rýchlim krokom som zišla dole. Mama stála pri sporáku a robila omeletu. S úsmevom ma pozdravila a naservírovala mi raňajky. Otec už sedel za stolom a čítal raňajšie noviny. Ako obyčajne si ani jednu z nás nevšímal. Od smrti starkého sme viedli viac-menej tichú domácnosť, kde sme sa rozprávali len ja s mamou.

Rýchlo som zjedla omeletu, pobozkala mamu na líce na rozlúčku a šla som do školy. Bol to iba kúsok chôdze. Los Angelská vysoká odbor žurnalistika. To bolo moje momentálne pôsobisko. Pred školou ma už čakala Jillian s úsmevom na tvári. Poznám tento úsmev, znamená, že sa čoskoro dozviem dáku špeci novinu. Len dúfam, že to nie je to, na čo práve myslím.

„Ahoj, Lynn,“ pribehla ku mne a tuho ma objala, „pripravená?“

Nechápavo som na ňu hľadela, ale i napriek tomu som bez slova prikývla. Určite mi o tom povie v priebehu dňa. Zdvorilo som ju odzdravila a spoločne sme sa ponáhľali na prvú hodinu, ktorou bola História svetovej žurnalistiky. Veľmi plodná hodina, ako ju zvykol nazývať náš profesor. Ja s Jill sme mali na to rozdielne názory. Celé hodiny sme strávili preberaním iných, pre nás, podstatnejších vecí. Pán Smith sa často preto hneval, ale na našom prospechu sa to vôbec neodzrkadlilo.

Provizórne sme si vytiahli knihy, otvorili sme ich na požadovanej strane a tvárili sme sa, že študujeme.

„Lynn, potrebujem, aby si mi pomohla,“ otočila sa ku mne Jill a nahodila ten svoj prosebný úsmev, o ktorom som vedela, že vie presviedčať.

„Uhm,“ ticho som odvetila a pozrela sa von oknom. Vonku sa zamračilo, hoci ešte pred hodinou bolo úplne jasno a vzduch otepľovali slnečné lúče. Divné, pomyslela som si.

„Haló, vnímaš ma?“ zamávala mi pred tvárou, čím si opäť získala moju pozornosť.

„S čím potrebuješ pomôcť?“ zdvorilo som sa na ňu usmiala.

„O týždeň mám oslavu, však to určite vieš. Chcela som ťa požiadať, či by si mi nepomohla s pozvánkami.“ Hodila na mňa ten svoj psí pohľad, ktorý ma mal presvedčiť.

„Čo za to?“ vyplazila som na ňu jazyk a ticho sa zasmiala.

„Premyslím si,“ uškrnula sa a ja som vedela, že si moje doberanie vysvetlila po svojom.

„Tak fajn, pomôžem ti. Máš dáku predstavu?“

„V podstate žiadnu.“

Skvelé, pomyslela som si.

Jill už k tomu viac nepovedala a na moje začudovanie sa venovala učivu, ktoré nám pán Smith s takým elánom vysvetľoval. Nechápala som jej náhlu zmenu nálady a po pravde, v tomto momente ma to trápilo najmenej. Odvrátila som svoju tvár znovu k oknu a zase svietilo slnko. Premýšľala som, či som si tie mraky nevyfantazírovala, ale začala som o tom pochybovať. Samozrejme, myšlienkami som bola úplne inde, keď pán Smith prišiel k mojej lavici a nahnevane sa ma spýtal: „Aká je odpoveď na otázku, slečna Strainová?“ Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela a mlčala. Dobre vedel, že odpoveď nepoznám a aj napriek tomu sa rozhodol strápniť ma pred mojimi spolužiakmi. Keď sa hodina skončila, bez rozmýšľania som vyletela z auly na čerstvý vzduch. Ani som si nevšimla, že sa Jill rúti za mnou až v momente, keď ma zdrapla za rameno.

„Lynn, si v poriadku?“

Pokrútila som hlavou. Ako som mohla byť v poriadku, keď ten sen mi nedáva spať už nejaký ten týždeň a ja sa márne snažím nájsť jeho význam. Čím bližšie boli Jillianine narodeniny, tým väčší strach som cítila. Nechcela som, aby sa aj Jillian zbytočne bála, preto som jej o tom nepovedala. Chcela som, aby si naplno užila oslavu, ktorú tak dlho plánovala.

„No tak, hovor so mnou.“

Stále som mlčala. Viem, že by som to nemala robiť, ale nemala som na výber. Čo som mala Jill povedať? Že mám panický strach z nočnej mory, o ktorej si myslí, že nič neznamená? Rozhodne som jej toto nemohla povedať.

„Nespala som dobre, to je všetko,“ odvetila som, dúfajúc, že pre Jill to bude dostačujúca odpoveď.

„Zas ten sen?“

„Uhm,“ šepla som.

„Lynn, nemôžeš sa ním predsa nechať zožierať. Je to iba sen.“

„Pre teba je to iba sen,“ odvetila som protivnejšie ako som mala v úmysle.

Otočila som sa Jill chrbtom a zhlboka sa nadýchla.

„Prepáč, ale poslednú dobu sa mi sníva čoraz častejšie. Pamätám si ho do najmenšieho detailu. Myslíš, že je to normálne?“

Podišla ku mne a chytila ma za rameno. „Neviem,“ povedala ticho. Týmto naša debata skončila. K snu sme sa nevracali niekoľko dní. Vlastne, už sme sa k nemu nikdy nevrátili, hoci sa mi sníval už denne. Čo malo za následok obrovské kruhy pod očami, nespavosť a únavu. Snažila som sa prísť s dobrou výhovorkou, ktorú by mi uverila aspoň moja mama, ale to sa jednoduchšie povedalo ako urobilo. To by nebola ona, ak by si nezačala domýšľať všelijaké hlúposti. Jedna z jej perfektných domnienok spočívala v tajnom stretávaní sa s istým chlapcom, ktorého som ani ja nepoznala, keďže neexistoval. Toto sa len veľmi ťažko vysvetľovalo.

Noc pred Jillinou oslavou som sa bála zaspať. Netúžila som po tom, aby som sa stretla s netvorom, démonom, alebo ako inak som tú bytosť mala pomenovať. Vedela som, že na konci ma aj tak bude čakať istá smrť. Lenže moje viečka začali protestovať a oťaželi. Hoci som sa pokúšala nezaspať, bolo to márne. Pomaly som sa prenášala do ríše snov, lepšie povedané mojich nočných môr. Ale túto noc bolo všetko iné, spala som pokojne, noc bola bezsenná, čo sa mi už nestalo veľmi dávno. Ráno som sa zobudila odpočinutá, akoby znovuzrodená. S úsmevom na tvári som plánovala túto novinu zvestovať Jillian.

Mama mi na kuchynský stôl prichystala pozvánky na oslavu Jilliných narodenín. Mojou úlohou bolo ich rozdať všetkým, ktorých mala na zozname a poviem vám, nebol vôbec krátky. Polovicu ľudí som nepoznala. Povzdychla som si a snažila som sa pozvánky rozdať čo najskôr. Využila som na to prestávky, keďže všetci pozvaní boli z našej školy. Na jednej obálke svietilo aj moje meno. Nemohla som sa z toho vykrútiť. Jill by mi to do smrti vyčítala. V tom som si spomenula na pokojnú noc a strach ma opustil. Ešte stále som nemala možnosť povedať Jill tú skvelú správu. Po škole som ju len krátko zastihla. Dohodli sme sa, že po mňa príde Peter, jej priateľ, o ôsmej večer.

Keď som prišla domov, nebolo nikde nikoho. Vedela som, že mama má celodennú službu na klinike a otec má zase dáke rokovanie ohľadom firmy. Taký je môj život. Nebyť Jillian, dni trávim úplne sama, lebo moji rodičia sú pohltení prácou. Nikdy som si na to skutočne nezvykla, ale nemala som inú možnosť.

Vybehla som po schodoch do svojej izby a otvorila dokorán dvere na skrini. Prehrabala som sa oblečením, ale žiadne sa mi nezdalo dosť vhodné na oslavu narodenín. Snáď neprídem na oslavu svojej najlepšej kamarátky v ošúchaných džínsoch a voľnom tričku. Prešla som k ďalšej skrini, kde som skrývala šaty, sukne a ostatné slávnostnejšie veci. Vybrala som si čierne zamatové šaty na úzke ramienka, ktoré som v páse previazala širokou bordovou stuhou. Skontrolovala som svoj zovňajšok v zrkadle a zhodnotila, že nevyzerám tak zle. Šaty som si zložila na posteľ, keďže som mala ešte kopu času pokým príde Peter. Zišla som dolu a zapla televízor. Prepínala som medzi programami, až nakoniec som skončila na MTV, keďže nič schopnejšie inde nedávali. Natiahla som sa na gauč a pohmkávala som si melódiu, ktorá znela celou obývačkou. Ani som si neuvedomila, kedy som zaspala.

Prebrala som sa asi o dve hodiny neskôr. Znovu kvôli tomu prekliatemu snu. Posadila som sa a pozrela sa na hodiny. Bolo sedem, najvyšší čas sa vychystať na oslavu. Dala som si rýchlu sprchu a navliekla sa do šiat. Upravila som si make-up, aby som vyzerala ako tak k svetu. Neunúvala som sa pozrieť do zrkadla. Zbehla som po schodoch do obývačky, otvorila skriňu, vytiahla čierne sako a usadila sa do kresla.

Čas sa neskutočne vliekol. Každú chvíľu som sledovala nástenné hodiny a túžobne som očakávala, kedy konečne odbijú ôsmu hodinu.

Po asi polhodine som vypla televízor a čakala som na Petra. Prechádzala som sa hore-dole po obývačke. Nervózne som sledovala hodiny, keď zvonček na dverách konečne zazvonil.

Rýchlo som na seba navliekla sako a vybehla von. Peter ma čakal pri svojom nablýskanom Ferrari. Krátko som ho pozdravila a nasadla. Moje vnútro zaplavil zvláštny pocit, ktorý som len ťažko identifikovala. Peter mi niečo hovoril, ale ja som ho nevnímala. Znovu sa mi pred očami mihol inkriminovaný sen.

Ani nie o desať minút Peter zaparkoval na príjazdovej ceste pred Jillianiným domom. Ledva som vystúpila, už stála pri mne s otvorenou náručou.

„Prišla si,“ natešene ma objala a ja som vykúzlila ten najchabejší úsmev ako som vedela. Objatie som jej opätovala a snažila sa myslieť na niečo, čo ma aspoň trochu rozptýli.

Vtiahla ma dnu, kde bola oslava už v plnom prúde a šla sa venovať ďalším hosťom. Decká, ktoré som ani poriadne nepoznala, sa nalievali alkoholom a tancovali po stoloch. Chcela som vypadnúť. Takéto oslavy neboli pre mňa. Vedela som, že by sa Jill nahnevala, ale nechcela som tu stráviť ani minútu navyše, síce som len teraz prišla. Zazrela som ju pri bazéne, ale povedala som si, že ešte to nejaký čas vydržím. Ktosi mi do ruky strčil plastový pohár s alkoholom. Privoňala som. Vodka, šepla som a ohrnula nosom. Nebola som žiaden vyznávač alkoholu v žiadnom množstve. Uchlipla som si trošku a ostatné vyliala do kvetináča. Dávala som si pozor, aby ma pri tom nikto nevidel.

Posadila som sa k bazénu a sledovala okolie. Snažila som sa zahnať tú nudu, ktorá bola čoraz väčšia. Najlepšie kamarátky alebo nie, ja odchádzam, pomyslela som si a vybrala sa za Jill. Zastihla som ju s Petrom, ako inak.

„Jill, ja pôjdem,“ začala som opatrne, hoci som vedela, že sa nahnevá.

„Už? Veď si iba práve prišla.“

Jej sa to síce zdalo ako práve, ale pre mňa to bola celá večnosť, hoci prešla sotva polhodina.

„Nie je mi dobre,“ začala som sa vyhovárať a nahodila som ten najpokrivenejší výraz ako sa len dalo.

„Tak choď,“ odvrkla, otočila sa na opätku a vpochodovala do domu. Povzdychla som si. Pomaly som kráčala, čo najďalej od domu, keď niekto zvolal moje meno. Otočila som sa a za mnou stále Peter.

„Lynn, počkaj, odveziem ťa.“

„Nie, vďaka. Chcem sa prejsť.“

Viac už nepovedal. Vtedy som ešte netušila akú chybu som spravila. Kráčala som pomaly, snažiac sa nemyslieť na vzrastajúce napätie a nervozitu, ktorú som pociťovala.

Zastala som. Cez cestu som videla les, cez ktorý som bola nútená prejsť. Prečo práve teraz sa mi vybavil ten sen?

Pridala som do kroku, aby som ho mala čím skôr za sebou. Všetky zvuky, ktoré som počula, som sa snažila ignorovať. Stiahla som si golier saka bližšie ku krku, pretože mi po chrbte prebehli zimomriavky. Obzrela som sa okolo seba, ale nič nezvyčajné som nevidela. Pridala som ešte viac do kroku, takmer som bežala.

„Lynn Strainová,“ začula som za sebou ten známy hlas, ktorý mi tak dlho naháňal strach.

Zmeravela som na mieste. Moje nohy sa nedokázali pohnúť vpred, hoci moja vôľa bola obrovská. Neotočila som sa. Nechcela som mu vidieť do očí a ešte viac som nechcela cítiť jeho dotyk.

Začula som jemné zašušťanie a keď som sa pozrela pred seba, bol tam. Netvor, ktorý si po mňa prišiel. Jeho červené oči ma skúmavo sledovali, každý milimeter môjho tela, až spočinuli na tvári. Dlhým nechtom mi odhrnul vlasy z tváre a prešiel mi po líci. Jeho dotyk bol mrazivý, mŕtvolný. A jeho dych, príšerne odporný. Snažila som sa ustúpiť o krok, lenže bolo to márne. V momente, ako som sa pohla, bol pri mne, bližšie ako predtým.

„Pripravená odísť so mnou?“ zachripel.

Pokývala som nesúhlasne hlavou, na čo ma zdrapil po krkom a pritlačil k stromu.

„Nenúť ma, aby som ti ublížil.“

„Nie je to, to čo chceš?“ vyjachtala som zo seba.

Netvor sa  škodoradostne pousmial a jedným pohybom ma odhodil o pár metrov. Nerazila som chrbtom do stromu. Počula som prasknutie. Isto som si zlomila rebro alebo dve. Snažila som sa postaviť, ale bolo to nemožné. Z rany na nohe sa mi valila krv, ktorá presakovala do okolitej zeme.

„Čo odo mňa chceš?!“ zvrieskla som so slzami na krajíčku. Takto som nemohla skončiť. Toľko som toho nezažila a aj napriek tomu sa schyľovalo k mojej poslednej minúte. Snívala som, že vyštudujem žurnalistiku a stanem sa uznávanou novinárkou. Založím si rodinu a všetky tie bežné veci čo s tým súvisia. Ale nie, toto monštrum sa mi muselo postaviť do cesty.

S vypätím posledných síl som sa horko-ťažko postavila. Dýchala som prerývane, každý nádych mi spôsoboval ukrutné bolesti. A čo teraz? pomyslela som si. Utiecť som nemohla. Ďaleko by som sa aj tak nedostala. Bojovať tiež nie. Čo platí na takéhoto démona?

Porozhliadla som sa, kútikom oka som ho sledovala. Nespustil zo mňa zrak ani na minútu. Čakal čo spravím. Sama som nevedela čo mám urobiť, ale chcela som sa aspoň pokúsiť bojovať. Pohľadom som blúdila po okolí, či nenájdem niečo, čo by mi pomohlo. Jediné, čo som zazrela, bola prázdna fľaša od alkoholu. Isto si tu dáke decká robili párty a nechali ju tu.

Neváhala som. Najrýchlejšie, ako sa mi v tomto stave dalo, som vyrazila vpred. Zdravou rukou som zdrapla fľašu, rozbila ju o strom a postavila som sa zoči-voči démonovi v obrannom postoji.

Netvor sa zasmial hrdelným smiechom, rýchlym pohybom sa presunul ku mne, vytrhol mi fľašu z ruky a vydvihol ma do vzduchu. Moja jediná zbraň skončila v jeho rukách a odhodlanie, ktoré som ešte pred chvíľou mala sa vyparilo nenávratne preč. Z očí sa mi začali kotúľať horúce slzy. Prečo práve ja? Prečo tu? Prečo práve teraz?

Premeriaval si ma od hlavy až po päty. V momente, keď sa slastne usmial, ma porezal na ruke rozbitou fľašou. Zvrieskla som od bolesti. Toto bolo priveľa na obyčajného človeka. Vyžíval sa v tom, že ma mučí a ja som nevedela, čo robiť. Bola som iba bezbranné dievča, ktoré bojuje o svoj holý život.

Pustil ma a ja som sa zviezla na zem. Celé telo ma bolelo, každý nádych bol čoraz neznesiteľnejší kvôli zlomeným rebrám. Nebola som schopná pohnúť sa. Tvár som mala celú zmáčanú od sĺz. Hľadela som mu do tváre ako sa stále uškŕňal. Bože, ako ma ten jeho úsmev vytáčal. S poslednou štipkou síl som mu napľula do tváre, čo ho ešte väčšmi rozhnevalo. Jednou rukou ma pritlačil k zemi a fľašu namieril na moje srdce. Chcela som prosiť, žobrať o svoj život, ale hlas mi uviazol v krku. Tušila som, čo sa chystá spraviť.

Jemne pritisol fľašu k môjmu telu. Trochu to zabolelo. Pritlačil viac. V tom momente som cítila ako mi sklo rozpáralo kožu. Nedovolila som, aby som vykríkla. Začala som upadať do mdlôb. Strata krvi si začala vyberať svoju daň. Keď sa preberiem, budem už v nebi, pomyslela som si a zatvorila oči.

Čakala som, že ucítim posledný netvorov úder, ale namiesto toho ma zo zamyslenia prebrala žiara, ktorá osvetlila celý les. Ledva som zbadala postavu ako drží netvora nad zemou a poľahky mu zlomil väzy. Démon sa znovu postavil, akoby mu nik nič nespravil a zaútočil. Postava sa poľahky uhla a znovu zdrapila démona, ktorý bol neschopný pohybu. Nechápala som, ako je to možné, ale to mi bolo v tomto momente jedno. Sledovala som tento boj. Skôr ako som si uvedomila bolo po všetkom. Netuším ako sa to stalo, ale v zlomku sekundy sa démon rozletel na metre ďaleko, nezanechávajúc za sebou žiadnu časť tela. Zľakla som sa. Chcela som utiecť z tohto prekliateho lesa, ale strach mi to znemožnil.

„Vstaň, Lynn,“ začula som hlboký mužský hlas.

Ako sa mám postaviť, keď som celá doráňaná? pomyslela som si.

Žiara ma oslepovala stále viac, až som musela mať prižmúrené oči. A v tom, v jedinom okamihu bola preč. Ostala som sama v lese. Rany som mala úplne zahojené, dýchala som normálne a stopy po krvi boli preč. Obzerala som sa, či nezazriem postavu, ktorá skoncovala s démonom. Zazrela som ho asi päť metrov od miesta, kde som bola. Pozviechala som sa zo zeme a vykročila za ním.

„Ďakujem,“ šepla som

Otočil sa ku mne. Jeho tvár bola nebesky krásna s modrými očami a zlatými vlasmi, ktoré mu siahali až po plecia. Jeho majestátna postava vzbudzovala rešpekt, až som mala pocit, že si musím pred ním pokľaknúť. Svojvoľne som to spravila.

„Lynn, nie som ten, komu by si sa mala klaňať.“

Zdvihla som zrak, aby som mu videla do tváre. Môjmu záchrancovi, ktorý mi stále neprezradil svoje meno.

Postavila som sa. Mala som obrovskú chuť objať ho a znovu, aspoň tisíckrát mu poďakovať za svoj život.

„Prečo si ma zachránil?“

„Nenastal ešte tvoj čas. Duše ako tvoja, živia v démonoch silu. Tvoj strach ho hnal vpred, aby ti ublížil.“

„Nerozumiem.“

„Lynn, si jedna z mála ľudí, ktorí veria v anjelov. Jediná, ktorá mala odvahu bojovať s démonom. Máš v sebe obrovskú vnútornú silu aj keď si iba človek.“

„Kto si?“

„Ja? To nie je podstatné. Podstatné je, že žiješ a ten démon ti už neublíži, ale maj sa na pozore, lebo sú horší ako on, krutejší.“

Nechápavo som mu hľadela do tváre a čakala na ďalšie vysvetlenie, ktoré však neprichádzalo.

„Prezradíš mi aspoň svoje meno?“

„Azriel, som tvoj strážny anjel,“ šepol napokon.

Začudovane som sa na neho pozrela. Nikdy by mi ani nenapadlo, že stretnem svojho anjela, ktorý od mala nado mnou bdie a dáva na mňa pozor.

„Lynn, teraz choď domov, vyspi sa a pokús sa zabudnúť na toto stretnutie. Nemal som sa ti zjaviť, ale hrozilo, že prídem o moju najobľúbenejšiu chránenkyňu a to som nemohol dopustiť.“

Usmiala som sa a bez váhania som ho objala. Iba tam stál. Neprejavil žiadnu emóciu a ja som vedela, že to majú anjeli zakázané. Nečakala som, že mi objatie opätuje, ale aj tak som sa ho musela dotknúť, aby toto bolo skutočné. Chcela som si tento moment zapamätať, hoci mi kázal naň zabudnúť.

O chvíľu som ho pustila a pozrela som sa mu do očí: „Neprinútiš ma zabudnúť, ale prisahám, že sa o tomto nikto nedozvie.“

Prikývol.

„Musím ísť Lynn, čakajú ma. Dávaj si obrovský pozor. Keď démoni zistia, že žiješ, pôjdu po tebe. Sám neviem, prečo chcú, aby si bola mŕtva, ale zavolaj ma vždy, keď budeš mať problémy, pokúsim sa ti pomôcť.“

Už som mu viac nestihla povedať, pretože zmizol. Na mieste, kde stál, ležalo snehovo biele pierko. Vzala som ho do dlaní a vedela som, že mi ho nechal na pamiatku, aby som nezabudla.

Ponáhľala som sa domov, pretože som nemala ani poňatia, koľko času prešlo, odkedy som odišla z Jillianinej oslavy. Otvorila som dvere domu a zvolala: „Som doma!“, ale nik ma neprišiel privítať. V dome bolo hrobové ticho. Očakávala som, že príde aspoň náš pes Halo, ale aj ten očividne tvrdo spal. Zažala som svetlo v obývačke a naskytol sa mi pohľad ako z hororu. Mama s otcom ležali pri krbe tvárami dole v kalužiach krvi. Trey bol o pár metrov ďalej, bližšie k dverám. Cez tričko mu presakovala krv. Oči mi zaplavili slzy. Toto snáď musí byť iba zlý sen, pomyslela som si a začala hľadať Halova. Najskôr som ho nevidela, prezrela som celú obývačku, až kým som nepočula tiché: kvap, kvap. Pozrela som sa nad seba. Vykríkla som od hrôzy. Halo visel na povraze, priviazaný o schodisko, obe oči mal zakrvavené, akoby mu ich niekto prepichol. Padla som na kolená a rozvzlykala sa. Odmietala som prijať myšlienku, že celá moja rodina je preč a ja som ostala sama. Ani neviem ako dlho som plakala, keď začalo svitať. Mesačné lúče odkryli hrôzu, ktorá sa u nás stala. Nábytok bol porozhadzovaný a porozbíjaný na márne kúsky a na stene oproti mne bol krvou napísaný odkaz: Prídeme si aj po teba, Lynn Strainová.

Nedávalo mi to zmysel, prečo práve teraz? Nevedela som čo mám robiť. Jediné mi napadlo, zavolať Azriela, ale čo by spravil? Mojich blízkych by nevrátil späť.

Schúlila som sa v kresle a usedavo plakala, snažiac sa zmieriť so stratou, ktorú som práve zažila. Dnešný deň sa začal tak sľubne a skončil ako nočná mora.

***************************************************************