Lauren Oliver - Pandemónium (Delírium #2)

Ak ste nečítali Delírium, recenzia môže obsahovať mierne spoilery.

Po úteku sa Lena ocitá v Divočine a musí sa zmieriť s faktom, že všetko, čo doposiaľ prežila, ľudia, ktorých poznala – to všetko je už len minulosťou a neexistuje žiadne predtým. Tam sa pripojí ku skupine Ilegálov, ktorí majú v úmysle preniknúť do sveta „na druhej strane“, kde sa zúčastnia veľkej ceremónie. Tú usporiadala ABD – Amerika bez delirie – organizácia hlásajúca nevyhnutnosť liečby. Keď na nej však Lena stretáva Juliana, jedného z hlavných rečníkov, chlapca zosobňujúceho všetky hodnoty ABD, ani len netuší, že sa ich osudy skrížia viac, než by si kedy pomyslela.

Pandemónium je pokračovanie dystopickej série Delírium, v ktorej je láska choroba a treba ju vyliečiť. Kniha vás zavedie do iného sveta ako jej predchodkyňa. Spoznáme Divočinu, ktorá zmení Lenu na nepoznanie.

Autorka opäť prišla s niečím novým, keď kapitoly rozdelila na Predtým a Teraz. Chvíľu som sa nevedela zorientovať, ale ako som prevracala stránky, už mi bolo všetko jasné. Kapitoly Predtým sa odohrávajú o pol roka skôr ako kapitoly Teraz. Opisujú ako sa Lena dostala do Divočiny a čo sa s ňou tam vlastne stalo. Táto časť knihy bola trochu pomalšia, ale nie nudnejšia. Lauren znovu ukázala ako sa vie hrať so slovami a opismi. Akoby každé slovo, ktoré dá na papier prehodnotila dvojnásobne, či sa jej bude hodiť do vety. Kapitoly Teraz sa odohrávajú v New Yorku. Ak sa vám zdalo, že v Delíriu bolo málo akcie, tu si prídete na svoje. Táto časť ňou prekypuje a nestíhala som sa čudovať, čo si pre nás autorka ešte pripravila. Vždy, keď sa kapitola Teraz chýlila ku koncu, ticho som si zanadávala, pretože vždy to Oliverová uťala v tom najlepšom. Nechápte ma zle, celá kniha sa čítala jedna báseň a pohladila moju knihomoľskú dušu, ale autorka má tendenciu ukončiť kapitolu, keď si to najmenej žiada.

Kapitolou samou o sebe bola Lena. Už po pár stranách som sa čudovala, kam sa stratila Lena z Delíria a kto je tá postava, ktorá rozpráva tento príbeh. Je to stále tá istá osoba, len jej postoj sa zmenil. Už to nie je tá ustráchaná bytosť, ktorá sa bála nástrah delírie. Nie! Pobyt v divočine ju naučil byť tvrdou, nebojácnou, spoznala tam nových ľudí, ktorí jej ukázali ako treba ísť za tým, v čo verí. „Nová“ Lena sa mi hneď zapáčila. Jej názory sú už vyspelejšie. Udalosti v Delíriu ju zocelili. Vydala sa, novou, vlastnou cestou, kde si je pánom iba ona. Lenu som už v Delíriu mala rada, ale zmena jej charakteru sa mi zapáčila ešte viac. Autorka sa nebála zmeniť jej správanie a vyplatilo sa jej to.

Kiežby v knihách bolo viac hrdiniek ako je Lena.

Autorke kvitujem aj vykreslenie Divočiny. Je drsná, bez zľutovania, ste v nej odkázaný na svoje schopnosti prežiť. Stále viac a viac som sa do nej zamilovávala. A práve tu, Lena spoznáva nejednu osobu, ktorá jej ukáže aké to je žiť za hranicami, bez prepychového domu, bez niekoho, kto by sa o vás postaral.

Aj v Pandemóniu sú postavy, ktoré mi ulahodili, mimo Leny. Vranka, Ilegálka, ktorá od prvej sekundy pomáha Lene. Snaží sa byť pred všetkými tvrdá a neoblomná, ale pod týmto všetkým je aj ona citlivá duša, ktorá sa len obáva o bezpečnosť ostatných. Zo začiatku som nevedela ako sa k tejto postave postaviť. Zo začiatku nebola k Lene práve najmilšia a skrývala sa za masku tvrďasky, len aby nikto nezistil aká v skutočnosti je. Ale ako kapitoly napredovali, obľúbila som si ju.

A potom je tu mužská časť postáv, ktorých tak veľa síce nebolo, ale stáli za povšimnutie. Picho, Vrankina pravá ruka a tiež veľká opora. Nie je toho veľa, čo by som o ňom napísala, sama poriadne neviem, prečo sa mi jeho postava páčila. K Lene bol vždy milý a pomáhal jej a možno aj to bolo hlavným faktorom, prečo som sa vždy usmievala, keď som si na stránke prečítala jeho meno.

V Leninom živote sa objaví nový chlapec. Čo sa stalo s Alexom, nikto nevie, ale je tu Julian, pravý opak Leny. Stelesňuje presne to, čo nenávidí a predsa, nie je tým človekom, akým sa na prvý pohľad javí. Aj Julianovi od malička vštepovali aká je láska nebezpečná a ako zapríčiňuje smrteľnú chorobu. Presne ako Lena v Delíriu sa teší na deň zákroku, ale čo ak ho nevylieči? Alebo sa niečo pokašle? Juliana som si od prvej chvíle obľúbila. Tušila som, že za tou škrupinou sa skrýva omnoho viac ako by človek povedal. Aj jeho postava sa menila. Síce nie tak rapídne ako Lenina, ale aj tak prehodnotil svoje myšlienky a všetko v čo veril. Som zvedavá, či sa jeho charakter ešte v záverečnej knihe zmení.

Keď som sa blížila ku koncu knihu s napätím som prevracala stránky a čítala som pozorne, aby mi neunikol žiadny detail. Miestami som zostala šokovaná zo správania postáv, pretože by som to od nich nečakala a záver knihy? Mala som chuť šklbať si vlasy, pretože nemám po ruke pokračovanie. Posledná pol strana ma tak vyviedla z miery, že nemám ani poňatia, ako celá séria skončí.

Tlieskam Lauren Oliver za to, že vymyslela takýto príbeh aj za to, že sa nebojí napísať zvrat tam, kde by ste ho najmenej čakali. Má skvelý štýl písania a jej opisy sú legendárne.

Moje hodnotenie:

Za poskytnutie recenzného výtlačku knihy ďakujem spoločnosti Albatros Media.